POZNÁMKA AUTORA: JUDIKÁT 02
Na prvý pohľad vyznieva verdikt súdu v žalovanej veci v tom zmysle, že v konaní bol úspešný žalovaný daňový orgán, nakoľko súd z formálneho hľadiska nevyhovel žalobe žalobcu a súdne konanie zastavil. Na druhej strane sa súd v odôvodnení rozhodnutia vyslovil, že daňové rozhodnutia sú vo vzťahu k žalobcovi právne neúčinné a daňové orgány nesmú zotrvávať na žalobou napadnutých daňových rozhodnutiach.
Navyše žalovaný bol usmernený v tom smere, že by mal v daňovom konaní vydať proti žalobcovi nové daňové rozhodnutia, pokiaľ naďalej trvá zámer správcu dane žalobcovi daňovú povinnosť dorubiť. V analyzovanom prípade musia obe strany na ňom zúčastnené čítať takpovediac medzi riadkami rozhodnutia súdu, pričom tento žalovanému daňovému orgánu v záverečných klauzulách uznesenia poskytol vodítko, ako má ďalej postupovať.
POZNÁMKA AUTORA: JUDIKÁT 28
V súčasnosti (31.8.2005) už platí právna úprava, že daňová kontrola má trvať najdlhšie pol roka. Výnimočne môže daňové riaditeľstvo daňovú kontrolu predĺžiť o ďalších šesť mesiacov, v prípade zahraničných závislých osôb dokonca o jeden rok. Autor si však pamätá ako interpretovaný nález ústavného súdu vyvolal v daňovej správe paniku. Dovtedy totiž nič neotriaslo teóriou, ktorú razila daňová správa, že výkon daňovej kontroly nie je časovo limitovaný a že teda (medzi riadkami povedané) daňový úrad môže vykonávať daňovú kontrolu ako dlho chce.
POZNÁMKA AUTORA: JUDIKÁT 40
Daň z pridanej hodnoty (DPH) je „tvrdou“ daňou. Dá sa povedať, že často je aj daňou „daňovo nespravodlivou“. Ak podnikateľ obchoduje s neplatiteľom DPH, hoci sa tento podvodne vydáva za platiteľa dane, zodpovednosť znáša v dobrej viere konajúci legitímny platiteľ DPH. Ak platiteľ dane nesplní čo len jednu zo štyroch podmienok na odpočet dane, stráca naň nárok. V tomto smere vyznieva platná súdna judikatúra.
Súdne spory ohľadne splnenia všetkých podmienok, ktoré zákon požaduje na uplatnenie odpočtu DPH, pritom medzi kauzami týkajúcimi sa DPH dominujú. Možno konštatovať, že súdna prax sa pri uplatňovaní zákona o dani z pridanej hodnoty prikláňa na stranu daňových orgánov. Pri dani z príjmov platí opačná tendencia – súd často svojou rozhodovacou činnosťou rozširuje paletu daňovo uznateľných výdavkov. Autor sa počas praxe v daňovej správe a zastupovania daňového riaditeľstva ako žalovaného správneho orgánu na Najvyššom súde SR stretol len s dvomi prípadmi, kedy súd dal za pravdu platiteľovi DPH (žalobcovi), hoci tento nesplnil jednu z podmienok na uplatnenie nároku na odpočet DPH. Oba prípady boli naviazené na súčasné spory týkajúce sa dane z príjmov. V oboch prípadoch súd povedal, že ide len o dočasné riešenie, pokiaľ daňové orgány nedoplnia dokazovanie. Súd dokonca pri vyhlásení rozsudku konštatoval, že je pravdepodobné, že pokiaľ sa mu vec dostane opäť na riešenie, rozhodne zrejme v prospech žalovaného daňového orgánu. V obidvoch prípadoch pritom išlo o ten istý daňový subjekt. Len napadnuté zdaňovacie obdobia boli odlišné. Takto sa obidva prípady stenčujú fakticky na jeden známy prípad.
POZNÁMKA AUTORA: JUDIKÁT 41
Autor z vlastnej praxe zastupovania štátu v daňových veciach vyvodil názor, že Najvyšší súd SR nazerá prísnejším okom na daňové orgány v prípade, ak je žalobcom v daňovej kauze zahraničná právnická alebo fyzická osoba. Možno konštatovať, že v pozícii žalobcu v tomto prípade vystupujú v absolútnej väčšine prípadov zahraničné právnické osoby. Tie totiž častejšie podnikajú na našom území ako zahraničné fyzické osoby, pričom zdaneniu podliehajú ich príjmy, ktoré vyprodukovali na území SR. Zahraničné subjekty sú zo svojich domovských štátov často zvyknuté žalovať daňové úrady z princípu len „kvôli pár korunám“, za ktoré by sa našinec neunúval. Slovenské daňové subjekty si dosiaľ veľmi nezvykli žalovať daňové rozhodnutia, aj keď sú presvedčené o svojej pravde. Snahou autora je napomôcť tomu, aby daňové subjekty vo väčšej miere než dosiaľ žalovali štát. Zaň totiž vystupujú v daňovom konaní práve daňové orgány. Štát potom nesie zodpovednosť aj za prípadnú nezákonnosť týchto rozhodnutí. A chyby robia v daňových veciach nielen daňové subjekty, ale aj daňové úrady. A v praxi ich veru nie je málo.
Autor sa domnieva, že ak je účastníkom daňového konania a následne aj súdneho konania zahraničná právnická osoba, súd spozornie a dáva si vo väčšej miere pozor na odôvodnenie rozhodnutí. Predsa len sa jeho rozsudok „exportuje“ za hranice nášho štátu. Vytýka potom daňovým orgánom aj to, čo pri tuzemských daňových subjektoch prejde mlčaním. Sudcovia zrejme budú tomuto názoru oponovať tvrdením, že posudzujú všetkých účastníkov konania rovnako, nehľadajúc pritom žiadne rozdiely a pridŕžajúc sa zásady rovnosti účastníkov konania pred zákonom. Na tomto mieste autor podotýka, že ide len o jeho subjektívny postreh, ktorý môže, ale nemusí byť správny.
POZNÁMKA AUTORA: JUDIKÁT 42
V čase do 31.8.1999 bola daňová exekúcia v zákone o správe daní a poplatkov upravená iba v dvoch paragrafoch (§ 72 – vymáhanie nedoplatkov a § 72a – exekučné náklady). Vo zvyšku daňový proces odkazoval na analogické použitie ustanovení Občianskeho súdneho poriadku o výkone rozhodnutia.
V tom čase daňové úrady využívali možnosť nechať si vymôcť daňový nedoplatok na základe zmluvy o vykonaní exekúcie súdnymi exekútormi. Tí vymáhali daňový nedoplatok podľa Exekučného poriadku. Treba povedať, že v praxi išlo o veci s pomerne veľkým percentom výťažku. Súdni exekútori boli úspešnejší ako daňoví exekútori. Súdni exekútori boli na vymáhaní daňových nedoplatkov hmotne zainteresovaní – ich odmena činila až 20 % z výťažku. Daňoví exekútori naproti tomu nie sú hmotne zainteresovaní na vymožených daňových nedoplatkoch. Možno aj preto pred prácou v teréne preferujú daňovú exekúciu „od stola“, čiže daňovú exekúciu zrážkami zo mzdy a z iných príjmov a daňovú exekúciu prikázaním pohľadávky. Daňové úrady ešte ani raz nevyužili v praxi napríklad daňovú exekúciu predajom podniku alebo jeho časti, hoci im to platná dikcia zákona umožňuje.
Od 1.9.1999 vstúpila do života novela zákona o správe daní a poplatkov, ktorá zaviedla daňové exekučné konanie ako procesne nezávislé štádium daňového konania. Úmyslom zákonodarcu bolo detailne podchytiť vykonávanie daňovej exekúcie len podľa ustanovení daňového zákona. V súčasnosti sa teda už nepostupuje analogicky podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. Daňové úrady pri vymáhaní daňových nedoplatkov už nemôžu v súčasnosti využívať služby súdnych exekútorov.
Daňovú exekúciu môžu daňové úrady vykonávať len vo vlastnej réžii. Podľa skúseností autora daňové úrady nie sú príliš spokojné s platnou právnou úpravou daňovo-exekučného konania. Zákon obsahoval a obsahuje viacero slabých miest, ktoré mali za cieľ odstrániť ďalšie „novelizácie novely“ zákona, čo sa im aj čiastočne podarilo (napríklad pri vymenúvaní náležitostí výkazu nedoplatkov ako exekučného titulu). Podľa informácií autora priamo z daňových úradov sa správcovia dane snažili, pokiaľ to bolo možné, dotiahnuť exekučné veci do konca podľa predchádzajúceho právneho stavu platného do 31.8.1999. V súčasnosti sú daňové úrady čoraz častejšie nútené pridŕžať sa platného znenia VII. časti zákona o správe daní a poplatkov, ktorá obsahuje práve daňové exekučné konanie.
Pripojený daňový judikát o hodnovernosti dokladu o zložení dražobnej zábezpeky je použiteľný aj v súčasnosti, nakoľko v tomto bode sa „pravidlá hry“ pri výkone dražby nehnuteľnosti natoľko nezmenili. V súčasnosti musí dražiteľ zložiť dražobnú zábezpeku vo výške určenej správcom dane, čo je najmenej 50 % z vyvolávacej ceny. Podľa platného znenia zákona dokladom preukazujúcim zloženie dražobnej zábezpeky je výpis z účtu obsahujúci odpísanie dražobnej zábezpeky z účtu dražiteľa v prospech správcu dane alebo doklad o zaplatení v hotovosti. Relevantným dokladom sa pritom rozumie (hoci to dikcia zákona výslovne nepožaduje) originál dokladu alebo úradne overená kópia.
POZNÁMKA AUTORA: JUDIKÁT 43
Žalovaný prípad je typickým príkladom toho, že súd sa pri preskúmavaní daňového rozhodnutia v záujme spravodlivosti kŕčovito nepridŕžal gramatického výkladu zákona. Zákon o daniach z príjmov neriešil otázku, či inštitút zníženia základu dane podľa § 41 ods. 16 možno aplikovať len na daňovníkov, ktorí začali podnikať po prvý krát alebo naopak ho možno použiť aj pri podnikateľoch, ktorí začali podnikať po druhý, prípadne tretí krát. Súd si zvolil, podľa názoru autora správne, druhý z načrtnutých pohľadov na vec. Ide o pragmatický právny názor, ktorý sa na druhej strane „bije“ s názorom „daňovákov“, ktorí často volia striktný a gramatický výklad zákona najmä pri malých podnikateľoch (živnostníkoch).
Tieto prípady tvorili ešte v nedávnej minulosti pomerne početnú várku daňových káuz. Súd k nim zaujal jednoznačné stanovisko popísané v predkladanom judikáte. V súčasnosti obdobných prípadov pozvoľna ubúda.
POZNÁMKA AUTORA: JUDIKÁT 44
Inštitút zákazu prenosu daňovej povinnosti je špecifickým inštitútom vlastným daňovému konaniu. Žiaden iný proces (správne konanie alebo súdne konanie) neobsahuje obdobný inštitút. Na mieste je položiť si otázku, či nejaký osobitný právny predpis zahŕňa klauzulu, na základe ktorej možno prelomiť zákaz prenosu daňovej povinnosti v zmysle ustanovenia § 43 zákona o správe daní a poplatkov. K tejto problematike zatiaľ nebola v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov SR zverejnená žiadna judikatúra. V poslednom čase tento inštitút nadobúda na význame v spojitosti so zmluvou o predaji podniku uzatvorenou podľa § 476 a nasledujúcich ustanovení Obchodného zákonníka.
Vzniká otázka, či možno medzi „záväzky, na ktoré sa predaj vzťahuje“ zaradiť aj daňové nedoplatky predávajúceho, teda či na účely daňového konania možno účinne previesť daňové záväzky predávajúceho titulom zmluvy o predaji podniku. V tejto veci vznikli na pôde Najvyššieho súdu SR dva odlišné právne názory. Jeden transfer daňových záväzkov pripúšťa, zatiaľ čo ten druhý nie.
Postupujúc podľa prvej alternatívy, zmluvou o predaji podniku možno previesť aj daňové záväzky. Autori tohto názoru sa pridŕžajú gramatického výkladu zákona a hovoria, že na kupujúceho sa prevádzajú všetky práva a záväzky vzťahujúce sa na predaj podniku. Keďže ide o všetky záväzky, pričom zákon ich bližšie nedefinuje, patria sem aj záväzky daňové. Zástancovia tohto právneho názoru sa domnievajú, že práve § 477 ods. 1 Obchodného zákonníka je osobitným predpisom stanovujúcim inak, na ktorý odkazuje § 43 zákona o správe daní a poplatkov. Autor pozná z praxe len jeden rozsudok, ktorý odobruje prvú alternatívu. S týmto názorom sa nestotožňuje.
Druhý právny názor naopak stanovuje, že zmluvou o predaji podniku nemožno účinne previesť daňové záväzky predávajúceho daňového subjektu na iný daňový subjekt. Autor sa pridŕža práve tejto alternatívy. Zdá sa, že v poslednom čase sa k tomuto záveru prikláňa v rozhodovacej činnosti aj Najvyšší súd SR. Podľa názoru autora § 43 ZSDP predpokladá vydanie právneho predpisu, ktorý výslovne umožní prenos daňovej povinnosti, čo Obchodný zákonník nečiní. Malo by sa tak stať predovšetkým hmotnoprávnym daňovým zákonom. Navyše Obchodný zákonník je právnym predpisom súkromného práva, zatiaľ čo citované ustanovenie predpokladá vydanie predovšetkým predpisu verejného práva.
Daňové právo ako pododvetie práva finančného sa zaraďuje do verejného práva, zatiaľ čo obchodné právo je spolu s občianskym právom typickým reprezentantom práva súkromného. Právny názor na túto problematiku nie je zatiaľ v SR vykryštalizovaný. V ČR naproti tomu riešenie k tejto otázke podala práve rozhodovacia činnosť súdov. K danej veci bolo dokonca vydané uznesenie Ústavného súdu ČR, výňatok z ktorého autor pripája na ilustráciu k tomuto judikátu (Daňové judikáty, 1. diel, Linde Praha a.s., 1999, str. 228). Existuje predpoklad, že tento právny názor sa prijme s definitívnou platnosťou aj v SR.
Uznesenie Ústavného súdu ČR č. k. IV. ÚS 499/98:
Daňová povinnosť je povinnosťou verejného práva. Táto povinnosť vzniká na základe skutočností ustanovených zákonom. V prípade zákona o daniach z príjmov zákon kogentne upravuje, ktorý subjekt túto povinnosť má, zatiaľ čo ustanovenie § 45 ZSDP (v SR je to § 43 ZSDP – poznámka autora) zakazuje prenos tejto povinnosti, pokiaľ osobitný zákon nestanovuje inak. Ustanovenie § 477 ods. 1 OBZ nepredstavuje vo vzťahu k § 45 ZSDP lex specialis, pretože v prípade daňovej povinnosti je daňový subjekt vo vzťahu k orgánu verejnej moci, ktorý rozhoduje o právach a povinnostiach daňového subjektu. Daňový subjekt ako subjekt verejnoprávneho vzťahu nie je vo vzťahu k orgánom verejnej moci v rovnoprávnom postavení a obsah rozhodnutia tohto orgánu nezávisí od vôle daňového subjektu. Zmluva o predaji podniku, prípadne časti podniku, je záväzkovým vzťahom súkromnoprávnej povahy, v ktorom majú subjekty rovnaké postavenie a podľa tohto hľadiska je nutné posudzovať i charakter prevádzaných práv a záväzkov. Zmluvou o predaji podniku prechádzajú záväzky vzniknuté zo záväzkových vzťahov bez ohľadu na to, či majú alebo nemajú obchodnú povahu, nie však verejnoprávne povinnosti.
POZNÁMKA AUTORA: JUDIKÁT 45
Autor sa nestotožňuje s právnym názorom vysloveným v predkladanom rozsudku, podľa ktorého zmluvou o predaji časti podniku možno previesť aj daňové nedoplatky z predávajúceho na kupujúceho. Autor uvádza načrtnuté rozhodnutie len za účelom interpretácie a vykryštalizovania právneho názoru a poukázania na nejednoznačnú rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu SR. Prenosu daňových nedoplatkov zabraňuje inštitút zákazu prenosu daňovej povinnosti podľa § 43 zákona o správe daní a poplatkov. Podľa mienky autora Obchodný zákonník nie je osobitným právnym predpisom, na ktorý odkazuje citované ustanovenie zákona a ktorý by predstavoval výnimku zo zákazu prenosu daňovej povinnosti.
Autor sa pridŕža právneho názoru, ktorý podáva nepublikovaný daňový judikát evidovaný pod č. k. 5 Sž 47/00 zo dňa 31.5.2000. Je to daňový judikát č. 44. Je pritom o viac než jeden rok mladším „bratom“ oproti predkladanému rozsudku. Zdá sa teda, že k názoru o neprenose daňových záväzkov titulom zmluvy o predaji podniku sa v poslednom čase prikláňa vo svojej rozhodovacej činnosti aj Najvyšší súd SR. V tomto smere vyznieva aj platná česká súdna judikatúra.
POZNÁMKA AUTORA: JUDIKÁT 46
V čase zaradenia načrtnutého nepublikovaného daňového judikátu do CD (júl 2001) už absolventi stredných a vysokých škôl dávno nemali zdaniteľné príjmy po začatí podnikateľskej činnosti oslobodené od dane z príjmov. Tento inštitút existoval len pomerne krátku dobu – pol roka (14.6.1993 až 31.12.1993). Napriek tomu autor považoval tento judikát za dostatočne zaujímavý, aby ho zaradil do predkladaného titulu.
POZNÁMKA AUTORA: JUDIKÁT 47
Súd vytýka žalovanému nepresvedčivosť právnych záverov. Podľa neho nebolo možné posúdiť, či dlhopisy vydané žalobcom sa dali považovať za vynaložené náklady podľa § 24 ods. 1 zákona o daniach z príjmov. Autor si dovoľuje vytknúť „na oplátku“ zase nejednoznačnosť rozsudku a nepresvedčivosť právnych záverov súdu.
Lenže s rozsudkom síce možno polemizovať, účastník konania ho však musí akceptovať. Nešlo ani tak o náklady na dlhopisy, ako skôr náklady platené za úroky viažuce sa na ne. Súd sa vyhol odpovedi na otázku, či bolo možné úroky z dlhopisov započítať do daňovo uznateľných nákladov, keď v podstate nedošlo k naplneniu cieľa, s ktorým sa dlhopisy emitovali. Ich vydanie slúžilo viac-menej k tomu, aby sa za prostriedky za ne utŕžené preskupila akcionárska štruktúra akcionárov ako vlastníkov akciovej spoločnosti. Niektorí akcionári posilnili vďaka transakciám vplyv vo firme a získali kontrolný balík akcií. Súd sa vyhol odpovedi na hmotnoprávne meritum veci. Namiesto toho postavil celú vec na procesné vady daňového konania. Pritom neposkytol daniarom vodítko, ako majú v daňovej veci ďalej postupovať.
POZNÁMKA AUTORA: JUDIKÁT 48
Podľa poučenia o opravnom prostriedku proti rozsudku nemajú účastníci konania právo podať opravný prostriedok. Ide o nepresnosť v poučení o opravnom prostriedku.
Podľa § 250j ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku proti rozhodnutiu súdu v správnom súdnictve nie je síce prípustný opravný prostriedok, ale platí to s jednou výnimkou. Touto výnimkou je mimoriadne dovolanie. Postupuje sa podľa § 243e a nasledujúcich ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. Inštitút mimoriadneho dovolania bol do dikcie Občianskeho súdneho poriadku zakomponovaný novelou s účinnosťou od 1. júla 1998.
POZNÁMKA AUTORA: JUDIKÁT 51
Predložená kauza potvrdzuje tvrdenie, že súdne spory ohľadne splnenia podmienok, ktoré zákon kladie pre uplatnenie odpočtu na DPH, patria medzi najčastejšie sa vyskytujúce. Opätovne sa potvrdilo, že súdna prax sa pri uplatňovaní zákona o DPH prikláňa na stranu daňových orgánov. Súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.
Súd konštatoval, že úspešnému žalovanému trovy konania nevznikli. Je zaujímavé, že pokiaľ je žalovaný v konaní neúspešný, súd ho zaviaže na náhradu trov konania v prospech žalobcu. V praxi sa to deje tak, že po doručení rozsudku sa zisťuje číslo účtu žalobcu alebo jeho právneho zástupcu, na ktorý sa má úhrada poukázať. Ak žalobca prehrá, súd ho nezaviaže na náhradu trov konania v prospech žalovaného. Povie, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, pretože žalobca bol v konaní neúspešný a úspešnému žalovanému trovy konania nevznikli. Je zrejmé, že aj žalovanému vznikli trovy konania. Veď si treba spočítať náklady na mzdu zamestnanca (právnika a metodika oddelenia daňového práva), ktorý zastupuje žalované Daňové riaditeľstvo SR v konaní pred súdom. Ide o refundáciu mzdy za čas strávený nad koncipovaním stanoviska žalovaného k žalobe a refundáciu mzdy za pracovný deň, v ktorom sa uskutočnilo pojednávanie. Naviac sem možno započítať aj náhradu cestovného a diét spojených s vycestovaním právneho zástupcu Daňového riaditeľstva SR na pojednávanie. Také úvahy, ako je však náhrada za chod a prevádzku budovy daňového riaditeľstva vo vypočítanej percentuálnej výške, však už nie sú namieste.
Súd sa v otázke náhrady trov konania stavia jednoznačne na stranu žalobcu. Chce tak zrejme zabrániť tomu, aby sa daňové subjekty nezdráhali podávať žaloby proti daňovým rozhodnutiam z dôvodu obavy z dodatočnej náhrady trov konania, ktoré vznikli na strane štátu. Treba povedať, že je dobre, že súd zvolil tento postup. Tým sa daňová kauza odlišuje od štandardného súdneho konania, v ktorom neúspešný žalobca riskuje náhradu často vysokých trov právneho zastúpenia protistrany. Na druhej strane nie je celkom pravdou tvrdenie súdu, že žalovanému trovy konania nevznikli.
POZNÁMKA AUTORA: JUDIKÁT 52
V žalovanom prípade pomer príjmov žalobcu zo živnosti a prémií z klubu za získanie nových členov činí 1:26. Žalobca predmet činnosti spočívajúci v rekrutovaní nových členov do klubu nemal zapísaný ako predmet činnosti (ak vôbec možno takýto predmet činnosti zaregistrovať). Preto daňový úrad posúdil príjmy žalobcu z klubových prémií ako príležitostné, náhodné a jednorazové príjmy. Z logiky veci jednoznačne vyplýva, že tieto príjmy neboli ani príjmy z príležitostných činností, ani náhodné, ba ani jednorazové príjmy. Nešlo o príležitostné príjmy, lebo boli podložené zmluvami, hoci im súd vytkol nedostatky. Ani o náhodné príjmy, lebo žalobca uzatvoril zmluvu o sprostredkovaní, takže cieľavedome vyvíjal aktivitu, aby tieto príjmy obdržal. A napokon nešlo ani o jednorazové príjmy, pretože to bolo niekoľko stoviek položiek.
Podľa názoru autora daňový úrad príjmy nesprávne kvalifikoval a išlo skôr o príjmy z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti, konkrétne o príjmy z činností, ktoré nie sú živnosťou ani podnikaním podľa osobitných predpisov.
Žalovaný prípad naznačuje, že išlo o prípad tzv. pyramídovej hry. Jeden z článkov pyramídy profituje a dostáva provízie od článkov, ktoré sú v pyramíde nižšie pod ním a zarába na články, ktoré sú v pyramíde vyššie nad ním. Kľúčom je mechanizmus percentuálneho výpočtu provízií za novozískaných členov klubu. Najväčší balík z peňazí sa použije na vyplácanie provízií najaktívnejším členom, a nie na vlastnú činnosť klubu. Títo si z toho vytvoria „živnosť“ a profitujú na úkor klubu. Občianske združenie nemožno vytvoriť na zárobkovú činnosť. Nemalo by byť bežným javom, že členovia klubu si vďaka províziám prídu k niekoľkomiliónovým sumám. Pretože tým pádom sa potiera klubová činnosť a do popredia sa dostáva osobný majetkový prospech jednotlivca. Pyramídové hry majú po určitom čase, keď sa už nedarí získavať nových členov a objavia sa prvé problémy (čo zvyčajne býva po roku), tendenciu zrútiť sa ako domček z karát. O svoje peniaze tak prídu „hráči“ stojaci na nižších stupňoch pyramídy.
POZNÁMKA AUTORA: JUDIKÁT 55
Najvyšší súd SR v žalovanej daňovej veci narába s pojmami „ex tunc“ a „ex nunc“. Nakoľko ide o právnu terminológiu, autor považuje za potrebné obidva pojmy vysvetliť. „Ex tunc“ znamená „od určitej doby, do minulosti, spätne k určitému dátumu“. Používa sa aj na označenie spätnej účinnosti právnej úpravy alebo zmluvy. Znamená to, že napriek vydaniu rozhodnutia, ono má len deklaratórny charakter a osvedčuje, že niečo už dávno platí. „Ex nunc“ signalizuje, že niečo je účinné alebo uznávané „od teraz, od tohto času“. Ak je vydané rozhodnutie, má konštitutívny účinok. Neplatí teda do minulosti, ale do budúcnosti od momentu jeho právoplatnosti, čiže od dátumu, kedy vyvoláva právne účinky, alebo ako hovorí české právo, nadobúda „právnu moc“.
POZNÁMKA AUTORA: JUDIKÁT 56
Napriek tomu, že ide o daň z pridanej hodnoty podľa zákona č. 222/1992 Zb. o dani z pridanej hodnoty, autor považoval za potrebné zaradiť načrtnutý daňový judikát do kompilovaného súboru. Právny záver, ktorý z judikátu vzišiel, je nemenný.
POZNÁMKA AUTORA: JUDIKÁT 62
Podľa názoru autora načrtnutý daňový prípad vyriešil súd správne. Súd sa nepridŕžal len gramatického výkladu zákona a celú vec posúdil na základe elementárnych princípov logického myslenia. Daňový úrad sa snažil vyrubiť daňovému subjektu penále na dani z príjmov právnických osôb, hoci platiteľovi DPH v tom istom čase vznikol nárok na nadmerný odpočet na dani z pridanej hodnoty, ktorý žiadal preúčtovať na platbu dane z príjmov. Preložené do jednoduchej reči, daňový úrad sa snažil penalizovať podnikateľa za daňového nedoplatok, pričom v čase splatnosti dane mal potrebné peniaze na svojom účte, hoci na inej dani. K vyrovnaniu vzťahov podnikateľa k štátnemu rozpočtu na dani z príjmov stačil jednoduchý administratívny úkon – preúčtovanie dane, ktorý daňový úrad urobil s omeškaním. To nemožno pričítať na vrub daňovému subjektu. Súd v tomto prípadne správne naklonil misky váh spravodlivosti na stranu daňového subjektu, ktorý súdnu dohru daňového prípadu vyhral.
POZNÁMKA AUTORA: JUDIKÁT 71
V čase koncipovania predloženého judikátu sa situácia zmenila. Novela zákona č. 366/1999 Z.z. o daniach z príjmov v znení neskorších predpisov zverejnená v zbierke zákonov ako zákon č. 561/2001 Z.z. zaviedla s účinnosťou od 1.1.2002 tretiu odpočítateľnú položku od základu dane.
Podľa § 34 ods. 1 písm. c) zákona č. 366/1999 Z.z. o daniach z príjmov od základu dane daňovníka možno odpočítať aj preukázateľne vynaložené prostriedky na nosič reklamného nápisu (ďalej len „nosič") s vlastnou úžitkovou hodnotou vo vlastníctve daňovníka poskytnutý na základe písomnej zmluvy inému daňovníkovi na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov tohto daňovníka, ak obstarávacia cena nosiča nepresahuje sumu vstupnej ceny hmotného majetku odpisovaného podľa tohto zákona [§ 26 ods. 2 písm. a) zákona o daniach z príjmov – čiže v čase aktualizácie limit 20 000 Sk a od 1.1.2003 limit 30 000 Sk], najviac do výšky 2 % zo základu dane. Za nosič sa pritom považuje predmet, na ktorom je umiestnený reklamný nápis alebo ochranná známka, ktorého hlavnou funkciou je reklama tovarov, služieb a iných výkonov súvisiacich s príjmami poskytovateľa nosiča, pričom nápis alebo ochrannú známku nie je možné odstrániť bez znehodnotenia nosiča.
Vychádzajúc z platnej právnej úpravy sa autor domnieva, že aj v súčasnosti by súd zrejme rozhodol tak, ako v žalovanom prípade. Po prvé, hlavnou funkciou nosiča reklamného nápisu musí byť reklama tovaru a služieb. To v žalovanom prípade nebolo splnené, lebo predmety poskytnuté žalobcom na využívanie tretím osobám mali najmä úžitkovú hodnotu využiteľnú v predmete podnikania reštauračných zariadení. Po druhé, nevedno či z týchto nosičov bolo alebo nebolo možné odstrániť reklamný nápis bez toho, aby táto úprava nosič neznehodnotila. A po tretie, hodnota niektorých z bezodplatne poskytnutých predmetov opatrných logom žalobcu prevyšovala limit 20 000 Sk, čo bol v tom čase platný limit vstupnej ceny hmotného majetku odpisovaného podľa zákona o daniach z príjmov.
POZNÁMKA AUTORA: JUDIKÁT 73
Tento rozsudok sa tak trochu vymyká z rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR pri posudzovaní nároku na odpočet DPH. Autor konštatuje, že DPH je pre platcov dane „tvrdá“ daň a stačí málo, napríklad aby pri zdaniteľnom plnení nebola splnená jedna z taxatívne stanovených podmienok pre uplatnenie odpočtu DPH podľa § 20 ods. 2 zákona o dani z pridanej hodnoty a daňový úrad odpočet dane neuzná, čo potom zvyčajne, ak sa vec dostane až na súd, odklepne aj Najvyšší súd SR v daňovej kauze. V načrtnutom prípade sa súd zachoval k platiteľovi DPH (žalobcovi) benevolentnejšie a zľahčil mu dôkazné bremeno v daňovom konaní. Súd uznal, že skutočnosti preukázané v konaní „skutočne závažným spôsobom spochybňujú, či došlo k uskutočneniu zdaniteľného plnenia“. Napriek tomu všetky nedostatky v konaní vytkol daňovým orgánom a priklonil sa na stranu platiteľa DPH, ktorý súdny spor vyhral. Autor ako právnik konštatuje, že kus dobrej roboty urobil v konaní aj právny zástupca žalobcu. Bez neho by zrejme žalobca tento spor nevyhral.
POZNÁMKA AUTORA: JUDIKÁT 77
Autor osobne dlho čakal a tešil sa na podobnú daňovú kauzu. Faktom je, že na pracoviskách Daňového riaditeľstva SR existujú tzv. oddelenia výberovej kontroly daní, ktoré sa v slangu zamestnancov daňovej správy nazývajú naďalej oddeleniami daňovej inšpekcie (v minulosti sa tak nazývali aj oficiálne). Ich úlohou je kontrolovať najmä veľké podniky. Modelový prípad je takýto: daňová inšpekcia vykoná daňovú kontrolu, daňový úrad automaticky preberie kontrolné zistenia a následne vydá protokol o daňovej kontrole akoby daňovú kontrolu vykonal sám. Správca dane pritom daňovú kontrolu nevykonal, len automaticky použil jej výsledky namiesto toho, aby vykonal vo veci dokazovanie. Lenže potom daňový úrad vydá prvostupňové rozhodnutie, proti ktorému sa daňový subjekt odvolá. Ako odvolacia inštancia figuruje zase daňové riaditeľstvo, čiže daňový orgán, ktorý fakticky vykonal daňovú kontrolu.
Človek nemusí byť právnik, aby si domyslel, že to nie je celkom v súlade so zásadou devolutívneho účinku odvolania, podľa ktorej o odvolaní procesne rozhoduje iná inštancia než tá, ktorá vo veci rozhodovala v prvom stupni. Autor by tipoval, že Najvyššiemu súdu SR sa táto prax nebude páčiť a zruší daňové rozhodnutie, ktoré z nej vzišlo. Právny názor súdu bol opačný ...
POZNÁMKA AUTORA: JUDIKÁT 78
Autor súhlasí s argumentáciou súdu, na základe ktorej neuznal žalobcovi ako daňové náklady úroky z pôžičiek presahujúce štvornásobok vlastného majetku žalobcu. Nesúhlasí však s právnym názorom uvedeným v judikáte, podľa ktorého prejednávacia zásada platná v daňovom konaní spočíva v tom, že pri dôkaznej povinnosti daňovníka nie je príslušný finančný orgán povinný sám vyhľadávať dôkazy, ktoré by mohli nasvedčovať v prospech daňovníka a ktoré by v tom-ktorom zdaňovacom období znížili daňovú povinnosť daňovníka.
Podľa § 2 ods. 1 ZSDP sa v daňovom konaní dbá na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov. Podľa § 2 ods. 2 citovaného zákona správca dane pri vyžadovaní plnenia povinností daňových subjektov v daňovom konaní použije len také prostriedky, ktoré ich najmenej zaťažujú a umožňujú pritom správne vyrubiť a vybrať daň. Autor sa v kontexte týchto dvoch ustanovení zákona domnieva, že o dôkazné bremeno v daňovom konaní by sa daňový úrad a daňový subjekt mali podeliť.
POZNÁMKA AUTORA: JUDIKÁT 79
Podľa názoru autora ide o zaujímavý judikát venujúci sa problematike netradičných daňových nákladov vo väzbe na reklamu produktov žalobcu, ktorý ich predáva jediným spôsobom, a to po predchádzajúcej prezentácii priamo v domácnosti zákazníkov. S týmto osobitným spôsobom predaja mu vznikajú aj osobitné náklady. Daňové úrady sa v praxi často pridŕžajú reštriktívneho výkladu daňového zákona a majú tendenciu rozsah daňových nákladov zužovať. To je chyba, pretože tým kladú podnikateľom do cesty prekážky, aby vymýšľali aj netradičné, ale o to účinnejšie formy reklamy. A náklady na ne si chcú pochopiteľne zahrnúť do daňovo uznateľných nákladov. Súd sa celkom správne v tomto prípade postavil na stranu daňového subjektu, keď na aplikáciu právnej normy použil extenzívny výklad a fakticky rozšíril škálu daňových nákladov firmy.
POZNÁMKA AUTORA: JUDIKÁT 85
Predložený judikát je prvým rozsudkom, ktorý autor čítal, v ktorom daňový úrad určil daň na základe pomôcok a súd odobril tento postup daniarov. Dosiaľ v prípadoch určenia dane na základe pomôcok súd dával za pravdu zväčša žalobcom. A to dokonca aj v prípade, keď si žalobca určil na prvý pohľad nereálnu symbolickú cenu nájomného 1 Sk ročne za prenájom hotela, ktorú daňový úrad oprávnene navýšil na trhovú (obvyklú) cenu, zvýšil tým zdaniteľné príjmy podnikateľa a určil daň na základe pomôcok.
POZNÁMKA AUTORA: JUDIKÁT 87
V danom prípade vznikli tri odlišné právne názory, odkedy treba úročiť preplatok daňového subjektu sankčným úrokom. Daňový subjekt presadzoval hneď časovo prvý do úvahy prichádzajúci variant – deň, v ktorom zaplatil daň. Daňové riaditeľstvo sa zase uviedlo právnym názorom, že sankčný úrok sa počíta až uplynutím mesačnej lehoty od právoplatnosti rozhodnutia daňového úradu o vrátení daňového preplatku. Ide teda o časovo najneskôr možný variant. Strednú cestu si pri riešení daňového prípadu zvolil súd, keď povedal, že deň, odkedy sa odvíja lehota na platenie sankčného úroku, je deň, kedy pre daňový úrad vypršala jednomesačná lehota od doručenia žiadosti daňového subjektu o vrátenie daňového preplatku.
Na túto otázku nedala súdna ani daňová prax zatiaľ jednoznačnú odpoveď. Autor sa prikláňa k názoru, ktorý v daňovom a súdnom konaní presadzoval v riešenom prípade daňový subjekt. Domnieva sa, že podnikateľ má nárok na sankčný úrok z daňového preplatku zapríčineného správcom dane vo výške 140 % diskontnej sadzby, ktorý ide na ťarchu daňového úradu, už odo dňa, keď neprávom vyrubenú daň zaplatil.
POZNÁMKA AUTORA: JUDIKÁT 88
Autor sa s načrtnutým súdnym rozhodnutím nestotožňuje. V tomto prípade si zastáva v záujme objektívnosti skôr správcu dane. Súd preskúmavajúci daňovú vec sa rozhodol inak. Autor toto rozhodnutie zaradil pre zaujímavosť a preto, že ide o nebankový subjekt. Pred reťazovým pádom nebankových subjektov v prvej polovici roku 2002 bolo verejným tajomstvom, že tieto si disciplinovane plnia daňové povinnosti, aby nedali štátu zámienku bližšie si na ne posvietiť kvôli takej „maličkosti“, akou sú dane. A štát, keďže pravidelne dostával na zrážkovej dani príjmy do štátneho rozpočtu, bol ticho.
Tento prípad je výnimkou. Pravdou je, že po tomto neúspechu sa daňové úrady v boji proti nebankovým subjektom stiahli, keďže ich činnosť „posvätil“ samotný Najvyšší súd SR, ktorý povedal, že je v poriadku, ak záložňa masovo vyzbierava peniaze od fyzických a právnických osôb a sľubuje za ne nereálne vysoké úroky, pričom nemá bankovú licenciu.
Podľa názoru autora činnosť nebankového subjektu naozaj presnejšie vystihovalo to, že úročil vklady od tretích osôb (čo môže iba banka) vysokým úrokom, ako to, že si požičiaval peniaze na svoju činnosť. Preto mu daňový úrad oprávnene neuznal úroky zaplatené z týchto vkladov ako daňové výdavky. Najvyšší súd mal na predloženú daňovú vec iný právny názor.
POZNÁMKA AUTORA: JUDIKÁT 94
Autor sa plne stotožňuje s argumentáciou súdu v žalovanej daňovej veci. Daňové orgány si tu v podstate ako dôvod na obnovu konania vymysleli, že pôvodné rozhodnutie daňového úradu o (ne)uložení pokuty, ktorým sa plne vyhovelo odvolaniu daňového subjektu v rámci tzv. inštitútu autoremedúry, vykazovalo znaky formálnych nedostatkov. A to daňový úrad kvalifikuje ako nové skutočnosti, na základe ktorých možno nariadiť obnovu konania z úradnej moci (ex offo). Pri logickom výklade zákona je zrejmé, že to tak nie je. Treba povedať, že dôvody na obnovu konania sú len 3 a zákon ich stanovuje taxatívnym výpočtom. To znamená, že nikto (ani daňový úrad) si nemôže vymyslieť ďalšie dôvody na obnovu daňového konania. Navyše, daňový subjekt nemôže trpieť nezákonnosťou postupu daňového úradu.
Daňový úrad má na uloženie pokuty podľa zákona o účtovníctve jednoročnú subjektívnu lehotu. Táto sa začína počítať odo dňa, keď sa daňový úrad dozvedel o porušení povinnosti daňovým subjektom (účtovnou jednotkou). V tejto lehote sa musí rozhodnutie o uložení pokuty aj správoplatniť. Ak teda daňový subjekt podá odvolanie proti rozhodnutiu prvostupňového orgánu, v lehote jedného roka musí právoplatne rozhodnúť aj odvolací orgán. Ak to nestihne, ide to na úkor postupu daňových orgánov a pokutu v konečnom dôsledku nemožno uložiť. Ak by daňové orgány predsa len nezákonne ľpeli na uložení pokuty, a nedajbože ju aj vymáhali, vystavovali by sa riziku podania žaloby o náhradu škody zo strany poškodeného daňového subjektu.
POZNÁMKA AUTORA: JUDIKÁT 95
V čase aktualizácie CD by predložený prípad dopadol inak. Alebo ešte lepšie povedané, daňová vec by sa vôbec ani nezačala. S účinnosťou od 1.8.2000 totiž novelou zákona o trojdani došlo k zrušeniu ručenia kupujúceho na dani z prevodu nehnuteľností. Autor sa s filozofiou tejto novely stotožňuje. Pri ručení bolo popreté základné východisko majetkových daní – daň platí ten, kto za transfer majetku dostáva peniaze alebo kto má z neho iný úžitok. Čiže v prípade predaja nehnuteľnosti peniaze v podobe kúpnej ceny dostane predávajúci a ten má potom zo zinkasovaných peňazí zaplatiť daň z prevodu. Preto je dobré, že novela inštitút ručenia vypustila.
POZNÁMKA AUTORA: JUDIKÁT 96
Autor sa stotožňuje s argumentáciou súdu v daňovej veci. Daňové orgány si ako dôvod na obnovu konania vymysleli, že pôvodné rozhodnutie daňového úradu o (ne)uložení pokuty, ktorým sa plne vyhovelo odvolaniu daňového subjektu v rámci tzv. inštitútu autoremedúry, vykazovalo znaky formálnych nedostatkov. A to daňový úrad kvalifikuje ako nové skutočnosti, na základe ktorých možno nariadiť obnovu konania z úradnej moci (ex offo). Treba povedať, že dôvody na obnovu konania sú len tri a zákon ich stanovuje taxatívnym výpočtom. To znamená, že nikto (ani daňový úrad) nemôže rozšíriť tieto tri dôvody o ďalšie.
Daňový úrad má na uloženie pokuty jednoročnú subjektívnu lehotu. Táto sa začína počítať odo dňa, keď sa daňový úrad dozvedel o porušení povinnosti daňovým subjektom – účtovnou jednotkou. V tejto lehote sa musí rozhodnutie o uložení pokuty podľa názoru autora aj správoplatniť. Ak daňový subjekt podá odvolanie proti rozhodnutiu prvostupňového orgánu, v lehote jedného roka musí právoplatne rozhodnúť aj odvolací orgán. Ak to nestihne, ide to na úkor postupu daňových orgánov a pokutu v konečnom dôsledku nemožno uložiť.
Ak by daňové orgány predsa len nezákonne ľpeli na uložení pokuty, a nedajbože ju aj vymáhali, vystavovali by sa tým riziku podania žaloby o náhradu škody zo strany daňového subjektu.
POZNÁMKA AUTORA: JUDIKÁT 105
Autor sa rozhodol zaradiť do časti „Ostatné“ CD Daňové judikáty aj obchodné, prípadne iné zaujímavé súdne judikáty. Ponúka ich najmä ako spestrenie, aby nebol natoľko viazaný striktnou líniou daňových judikátov, napriek tomu že tieto zostanú nosným jadrom produktu. Najmä obchodné judikáty pritom môžu byť pre podnikateľov veľmi cenným zdrojom informácií ako správne právne postupovať v komplikovaných situáciách, ktoré podnikateľský „chlebíček“ prináša. Ukážu im, či sa určitú vec oplatí žalovať na obchodnom súde alebo nie.
POZNÁMKA AUTORA: JUDIKÁT 108
Autor podotýka, že inštitút zabezpečenia a prepadnutia tovaru a veci je v rukách daňového úradu silnou pákou, ako pritlačiť na podnikateľa – daňový subjekt. Našťastie daňové úrady využívajú tento inštitút v praxi len zriedka. V minulosti sa zabezpečenie a prepadnutie tovaru (veci) dostávalo k slovu najmä po tom, čo správca dane objavil neokolkované cigarety alebo iné tabakové výrobky. Predložený judikát je prvým prípadom, s ktorým má autor skúsenosti, pri ktorom daňový úrad vydal rozhodnutie o zabezpečení tovaru podľa § 14a zákona o správe daní a poplatkov.
Odvolanie je jediný opravný prostriedok, ktorý zákon proti rozhodnutiu o zabezpečení tovaru pripúšťa. Rozhodnutie o zabezpečení tovaru (veci) nemožno napadnúť žalobou o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia daňového orgánu na súde. Ide o rozhodnutie predbežnej povahy (ktorým sa zabezpečená vec definitívne neodníma z vlastníctva alebo držby dotknutého daňového subjektu) a to je spolu s rozhodnutím procesnej alebo poriadkovej povahy zo súdneho preskúmavania vylúčené. Predbežnosť rozhodnutia o zabezpečení tovaru (veci) zvýrazňuje tá skutočnosť, že zvyčajne za ním nasleduje ďalší krok – vydanie rozhodnutia o prepadnutí tovaru (veci) v prospech štátu. Rozhodnutie o prepadnutí tovaru (veci) v prospech štátu podľa názoru autora už možno napadnúť žalobou na súde. Jeho vydaním sa totiž vec definitívne odníma z vlastníctva daňového subjektu.
POZNÁMKA AUTORA: JUDIKÁT 111
Žalobca v právnej forme akciovej spoločnosti emitoval dlhopisy. Vydanie dlhopisov odôvodnil potrebou získania finančných prostriedkov na rozvoj podnikateľskej činnosti. Tieto dlhopisy boli úročené. Úrok vyplatený majiteľom dlhopisov si žalobca zaradil do položky daňovo uznateľných nákladov. Správca dane zistil, že žalobca vynaložil finančné prostriedky zinkasované za predaj dlhopisov na iný ako pôvodne deklarovaný účel. Nevyužil ich reálne na rozvoj podnikania, ale na preskupenie vlastnej akcionárskej štruktúry, teda na zmenu štruktúry vlastníkov firmy. Daňový úrad preto vyhodil žalobcovi úroky vyplatené za emitované dlhopisy z daňových nákladov. Nakoľko išlo o vyššiu sumu, žalobca sa s tým pochopiteľne nestotožnil a začal sa proti postupu daňového úradu brániť najskôr podaním odvolania v daňovom konaní a neskôr napadnutím právoplatných daňových rozhodnutí žalobou na súde.
Vec sa dostala do odvolacieho štádia daňového konania. Tu daňové riaditeľstvo ako odvolací orgán zistilo, že správca dane v prvostupňovom konaní nedostatočne vykonal dokazovanie, a preto vykonal dokazovanie sám. Daňový orgán zistil personálnu prepojenosť subjektov pri obchodných transakciách. Daňové riaditeľstvo potom vyvodilo odvážny a neštandardný právny názor, podľa ktorého konaním žalobcu došlo k predstieraniu (dissimulácii) právneho úkonu. Za merítko rozhodovania si odvolací orgán vzal jednu zo základných zásad daňového konania: zásadu posudzovania právneho úkonu podľa skutočného obsahu. Podľa tejto zásady sa pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní berie do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane bez ohľadu na ich formálne označenie.
Podľa názoru autora daňové riaditeľstvo postupovalo v daňovej veci správne. Nevidieť často, že daňový orgán si za postulát rozhodovania vezme aj pre právnikov zložitú problematiku zastierania právnych úkonov. Daňovému riaditeľstvu to „pokazil“ daňový úrad, ktorý na prvom stupni nedostatočne vykonal dokazovanie. Hoci sa to odvolací orgán snažil napraviť a na druhom stupni vykonal gros dokazovania sám, súd dal za pravdu žalobcovi, pretože žalobca sa nemal k doplnenému dokazovaniu možnosť vyjadriť. Predkladaný judikát je opäť jeden z typických príkladov, že daňovými orgánmi bola vec podľa hmotného daňového práva zistená dobre, stroskotala však na úskaliach daňového procesu.
POZNÁMKA AUTORA: JUDIKÁT 113
V načrtnutom prípade súd postupoval v zmysle zásady „v pochybnostiach postupuj miernejšie“ (IN DUBIO MITIUS). Je to skôr výnimka ako pravidlo. Daň z pridanej hodnoty je „tvrdá“ daň a súd častejšie rozhoduje v prospech žalovaného daňového riaditeľstva ako v prospech žalujúcich daňových subjektov.
POZNÁMKA AUTORA: JUDIKÁT 114
Predkladaný obchodný judikát je príkladom ako právna nuansa v interpretácii ustanovenia zákona môže rozhodnúť o výsledku súdneho sporu. Nepopierateľným faktom je, že úrok z omeškania je príslušenstvom pohľadávky, z nezaplatenia ktorej odvíja svoju právnu silu. V práve platí princíp, že ak je niečo príslušenstvom hlavnej veci, tak aj sleduje právny osud veci hlavnej. Načrtnutý judikát ukázal, že toto pravidlo neplatí absolútne. V žalovanej veci sa objavili vedľa seba dva opačné právne názory.
Podľa prvého právneho názoru ak sa premlčala pohľadávka na zaplatenie peňažného záväzku, tak sa automaticky premlčali aj úroky z omeškania, ktoré svoju platnosť odvíjajú od istiny pohľadávky. Druhý právny názor naopak tvrdí, že ak sa premlčí hlavný peňažný záväzok, neznamená to automaticky aj premlčanie všetkých úrokov z omeškania za nezaplatenie tohto záväzku. Tento právny názor vzal za svoj aj súd. Podľa neho právo na zaplatenie úrokov z omeškania je samostatným právom a ako také sa aj premlčuje samostatne. Čiže je väčšia pravdepodobnosť, že v prípade premlčania hlavného peňažného záväzku sa premlčí len časť úrokov z omeškania a zvyšná časť predstavuje súdne vymáhateľný nárok. S týmto právnym názorom sa stotožňuje aj autor.
POZNÁMKA AUTORA: JUDIKÁT 115
Spotrebné dane patria spolu s daňou z pridanej hodnoty medzi tzv. nepriame dane, ktoré sú typické striktnosťou a rigoróznosťou právnej úpravy. Daňový zákon stanovuje prísne pravidlá hry a ak platiteľ dane nesplní čo len jednu podmienku, stráca nárok na odpočet dane alebo sa vystavuje riziku uloženia sankcie zo strany daňového úradu. Správca dane má pritom pri pokutovaní zviazané ruky pokiaľ ide neexistenciu voľby, či má alebo môže uložiť pokutu. Právna norma totiž nehovorí o možnosti uloženia sankcie zo strany správcu dane, ale o povinnosti jej uloženia. Daňový úrad potom uložiť pokutu musí, určitú manévrovaciu schopnosť má len pokiaľ ide o vyčíslenie výšky pokuty, pretože pri jej vyrubovaní sa zvyčajne pohybuje v zákonom stanovenej škále pokutovania.
Pokiaľ ide o žalovaný prípad, autor súhlasí s právnym názorom súdu a daňových orgánov, podľa ktorého daňový úrad osobe prevážajúcej neokolkované cigarety pokutu musel uložiť. Spodnú hranicu tejto pokuty zákon stanovuje na 10 000 Sk. A to je práve suma, ktorú daňový úrad žalobcovi vyrubil.
POZNÁMKA AUTORA: JUDIKÁT 119
V žalovanom prípade mali daňové orgány na pamäti len daňový zákon bez toho, aby si vyvodili väzbu na ostatné všeobecne záväzné právne predpisy. Právny poriadok je systém, ktorý je vzájomne previazaný. Je síce pravda, že ak tá istá vec je konfliktne riešená v dvoch právnych predpisoch, a jedným z nich je daňový zákon, práve ten bude mať prednosť. Lenže ak určitú vec daňový zákon nerieši, riešenie má daňový úrad hľadať v ostatných platných právnych predpisoch. V žalovanom prípade žalobkyňa bola dedička poručiteľa, ktorý pred svojou smrťou nestihol podať daňové priznanie k dani z príjmov fyzických osôb. Preto ho za neho podala jeho manželka ako právna nástupkyňa. Tak, ako zákon káže, zaplatila za neho aj priznanú daň z príjmov. Potiaľ je všetko v poriadku a daňové zákony boli aplikované správne.
Lenže potom vyšlo najavo, že podľa právoplatného osvedčenia o dedičstve žalobkyňa zdedila len 1/3-inu zaplatenej dane z príjmov. A tu sa k slovu dostáva § 470 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého dedič zodpovedá za poručiteľove dlhy len do výšky ceny nadobudnutého dedičstva. A tento paragraf daňový úrad nezohľadnil, hoci ho zohľadniť mal. Žalobkyni zákonite vznikol daňový preplatok vyčíslený ako rozdiel medzi zaplatenou daňou z príjmov fyzických osôb a zistenou cenou nadobudnutého dedičstva. Súd dal za týmto daňovým prípadom bodku v prospech žalobkyne. Spravodlivosti tak bolo učinené zadosť.
POZNÁMKA AUTORA: JUDIKÁT 120
Ide o prvý autorovi známy prípad, v ktorom obchodný súd vyhlásil neplatnosť odstúpenia od zmluvy o predaji podniku Fondom národného majetku SR v rámci privatizačného procesu. Lenže medzičasom Fond národného majetku SR previedol podnik na ďalšieho záujemcu. Úspešnému žalobcovi z načrtnutého prípadu nezostáva nič iné, než znovu vstupovať do súdnych konaní. Pravdepodobne bude žalovať neplatnosť zmluvy o predaji časti podniku uzatvorenej medzi fondom a v poradí druhým kupujúcim. Zrejme sa rozhodne žalovať o náhradu škody a ušlý zisk aj Fond národného majetku SR, pretože jeho zavinením nemohol v sprivatizovanom majetku niekoľko rokov podnikať a dosahovať z neho príjmy.
POZNÁMKA AUTORA: JUDIKÁT 122
Tento daňový judikát je zaujímavý tým, že súdne rozhodnutia z oblasti dane z nehnuteľností sa hľadajú len veľmi ťažko. Daňové subjekty podávajú žaloby vo veciach dane z nehnuteľností len celkom výnimočne, preto je daňových judikátov týkajúcich sa tejto majetkovej dane relatívne málo.
POZNÁMKA AUTORA: JUDIKÁT 127
V žalovanom prípade dal súd za pravdu žalobcovi. Podľa právneho stavu platného v čase aktualizácie tohto súboru by súd pravdepodobne rozhodol inak. Dôvod? Zákon o daniach z príjmov v platnom znení v ustanovení § 24 ods. 1 pri definícii daňového výdavku výslovne hovorí, že by mal byť zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka.
POZNÁMKA AUTORA: JUDIKÁT 131
Autor môže z vlastnej praxe povedať, že daňové úrady neradi vidia marketingové štúdie na strane daňových nákladov. Ako vidieť z načrtnutého prípadu, platí to aj pri nárokovaní odpočtu DPH. Faktom je, že marketingové štúdie tvoria typický model daňových únikov. Preto tá opatrnosť daňových úradov.
POZNÁMKA AUTORA: JUDIKÁT 132
Toto je v poradí druhý judikát, ktorý autor čítal a v ktorom daňový úrad určil podnikateľovi daň na základe pomôcok a na súde to daniarom prešlo. Vo väčšine prípadov určenia dane na základe pomôcok to dopadne inak: na súde sú úspešnejší podnikatelia. Lebo pre daňový úrad je veľmi ťažké určiť daň na základe pomôcok tak, aby to obstálo aj pred súdom.
V žalovanom prípade sa správca dane snažil. Vykonal u daňového subjektu opakovanú daňovú kontrolu, analyzoval účtovnú evidenciu žalobcu a určil priemernú obchodnú maržu v kontrolovanom zdaňovacom období. Daňovému úradu pomohlo aj to, že došlo k zničeniu kontrolných pások z registračných pokladníc a podnikateľ sa do zápisnice z ústneho pojednávania pre podaním žaloby na daňovom úrade priznal, že jeho priemerný rabat bol práve v tej výške, ako ho neskôr vyčíslil správca dane. Hoci potom už žalobca hovoril niečo iné, podľa názoru súdu svojím predchádzajúcim vyjadrením sám spochybnil neskoršie tvrdenia. Toto bola kľúčová chyba žalobcu, ktorá ho možno stála prehratý súdny spor. Súd dal preto za pravdu daniarom.
POZNÁMKA AUTORA: JUDIKÁT 134
Podľa názoru autora by žalobca nemohol samostatne žalovať rozhodnutie o zabezpečení tovaru, pretože ide len o dočasné rozhodnutie správcu dane, ktoré nepodlieha súdnemu preskúmavaniu. Ako vidieť z načrtnutého judikátu, rozhodnutie o prepadnutí tovaru v prospech štátu už možno napadnúť žalobou na súde. Dôvodom je, že ide o konečné rozhodnutie, ktoré definitívne odníma zadržanú vec z vlastníckeho práva daňového subjektu.
POZNÁMKA AUTORA: JUDIKÁT 140
Predložený rozsudok krajského súdu je jednou z dvoch alternatív riešenia svojho času medializovaného sporu ohľadne úrokov z omeškania za vyplatené dlhopisy Fondu národného majetku SR. Prostredníctvom nich došlo k zmene kupónovej privatizácie na tzv. dlhopisovú privatizáciu. Menovitá hodnota dlhopisu bola 10 000 Sk. K tomu treba pripočítať výnos (úrok) vo výške diskontnej sadzby centrálnej banky za päť rokov platnosti dlhopisu, ktorý bol v tom čase 8,8 % p. a. (per annum – za rok).
V čase písania judikátu sa diskontná sadzba Národnej banky Slovenska už oficiálne nevolá „diskontná sadzba“ (hoci všetci ju tak naďalej nazývajú), ale základná úroková sadzba. Za päť rokov existencie dlhopisu Fondu národného majetku SR bol úhrnný výnos vyčíslený vo výške 44 % z nominálnej hodnoty dlhopisu, čo je 4 400 Sk. Ten musel Fond národného majetku SR ako platiteľ dane z príjmov pri výplate zdaniť 15 % zrážkovou daňou z príjmov podľa ustanovenia § 36 v tom čase platného zákona č. 366/1999 Z.z. o daniach z príjmov. Čistá zinkasovaná suma za dlhopis tak bola vyčíslená na 13 740 Sk.
V zákone o veľkej privatizácii sa tak trochu „bili“ dve ustanovenia zákona. Jedno z nich hovorilo, že dlhopis je splatný 31.12.2000. Druhé ustanovenie zákona zase dodalo, že fond má dlhopisy ich majiteľom vyplatiť do konca roku 2001. Takto sa zákonom stanovil nielen termín splatnosti dlhopisu, ale aj jednoročná lehota na plnenie (1.1.2001 – 31.12.2001). Autor sa preto domnieva, že súd rozhodol správne a že majiteľom dlhopisov nárok na úroky z omeškania za oneskorené vyplatenie dlhopisov nevznikol. Fond národného majetku SR, ktorý ručil za vyplatenie dlhopisov celým svojím majetkom, totiž plnil v lehote na plnenie stanovenej zákonom.
POZNÁMKA AUTORA: JUDIKÁT 146
Autor považuje za potrebné dodať, že daňové úrady sa chyby načrtnutej v predloženom daňovom judikáte dopúšťajú v praxi pomerne často, akoby sa nevedeli poučiť zo striktnej súdnej judikatúry k tejto problematike. Počas daňovej kontroly teda vopred neinformujú o plánovanom výsluchu svedka daňový subjekt, aby sa ho ten mohol zúčastniť.
POZNÁMKA AUTORA: JUDIKÁT 159
Žalobca sa domnieva, že uznesenie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci v intenciách § 205 ods. 2 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku. Žalobca konštatuje, že uznesenie súdu prvého stupňa vyslovuje nesprávny právny názor vo veci aplikácie ustanovenia § 17 ods. 11 vo väzbe na § 17 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb.
Krajský súd v Košiciach v podstate v uznesení dáva za pravdu žalobcovi v tom, že správca dane doručoval 4 daňové rozhodnutia v daňovom konaní v rozpore s ustanovením § 17 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. Súd na strane 2 odôvodnenia uznesenia konštatuje, že správca dane nemohol písomnosti doručovať fikciou doručenia úložnou lehotou na pošte. Súd tak vyvracia právny názor žalovaných daňových orgánov, podľa ktorého daňový subjekt nemusí byť pri doručovaní písomnosti určenej do vlastných rúk prítomný na adrese trvalého pobytu v deň prvého pokusu o doručenie a ani pri opakovanom pokuse o doručenie, ale že stačí, ak sa na tejto adrese zdržuje počas plynutia 15-dňovej úložnej lehoty.
Žalobca v žalobe vyslovil opačný právny názor, totiž že daňový subjekt musí byť pri doručovaní daňových písomností určených do vlastných rúk na adrese doručenia prítomný buď v deň prvého pokusu o doručenie, alebo pri opakovanom druhom pokuse o doručenie písomnosti. Prvostupňový súd ide v napadnutom uznesení pri interpretovaní veci ešte ďalej a vyslovuje právny názor odlišný od názoru účastníkov konania: Podľa tohto právneho názoru súdu sa platobné výmery správcu dane považujú v žalovanej veci za doručené nie podľa § 17 ods. 3, ale v zmysle § 17 ods. 11 zákona č. 511/1992 Zb.
Žalobca oponuje, že tento právny názor nebol v konaní nikým pertraktovaný a že prvostupňový súd ide nad rámec žalobného petitu. Ak súd konštatuje, že právny názor daňových orgánov nie je správny a teda tieto postupovali v daňovom konaní v rozpore s § 17 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb., mal prvostupňové rozhodnutia správcu dane zrušiť ako vydané v rozpore so zákonom alebo alternatívne prikázať žalovanému v II. rade opakovane ich žalobcovi doručiť tento krát v súlade so zákonom. Veď žalovaný operoval vo svojom vyjadrení k žalobe práve ustanovením § 17 ods. 3, a nie § 17 ods. 11 zákona č. 511/1992 Zb.
Žalobca sa domnieva, že ustanovenie § 17 ods. 11 zákona č. 511/1992 Zb. môže správca dane uplatniť najmä pri problémových daňových subjektoch, ktoré nepreberajú poštu, prípadne ktoré presťahovali sídlo alebo miesto podnikania bez toho, aby správcovi dane oznámili novú adresu, na ktorej ich môže zastihnúť. To nie je prípad žalobcu. Žalobca vyslovuje právny názor, že správca dane môže doručovať písomnosti určené do vlastných rúk cestou tohto inštitútu len v prípade tých daňových subjektov, ktoré pošta označí ako „adresát neznámy“, prípadne ktoré sa na mieste doručenia vôbec nezdržujú, alebo ktorých registrované sídlo alebo miesto podnikania je len fiktívne a nezodpovedá realite. Žalobca má na uvedenej adrese naďalej trvalý pobyt a miesto podnikania registrované v evidencii správcu dane.
V žalovanom prípade správca dane doručoval zásielky cestou fikcie doručenia úložnou lehotou na pošte. Vyplýva to jednak z doručeniek, ako aj z doložiek právoplatnosti a vykonateľnosti, ktoré figurujú na daňových rozhodnutiach. Treba povedať, že v danom prípade sa vlastne prvostupňový súd pokúsil zmeniť model doručovania daňových rozhodnutí. Lenže ten súd nemôže len tak zmeniť. Relevantný je spôsob uplatnený správcom dane. A pravdou je, že v žalovanom prípade správca dane postupoval podľa § 17 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb.
Žalobca zdôrazňuje, že podľa § 29 ods. 7 zákona č. 511/1992 Zb. správca dane preukazuje doručenie vlastných písomností daňovému subjektu. V žalovanom prípade si povinnosť dokazovania doručenia uzurpoval prvostupňový súd. Lenže ten nemôže dokazovať doručenie daňových rozhodnutí namiesto správcu dane. Zo zákona mu kompetencia neprináleží. V žalovanom prípade ako dôkaz doručovania cez úložnú lehotu na pošte slúžia doručenky (so zle vyznačenou úložnou lehotou).
Dôkazom toho je aj vyjadrenie žalovaného v I. rade k žalobe a oznámenie žalovaného v II. rade z 27.10.2003, v ktorom správca dane zvolený postup doručovania bráni tým, že doručenie rozhodnutí bolo vykonané v súlade s Poštovými podmienkami a že aj keby žalobca nebol prítomný na mieste trvalého pobytu v čase prvého a opakovaného pokusu o doručenie, mal možnosť si zásielky vyzdvihnúť počas plynutia úložnej lehoty. Ani sa tu len nespomína § 17 ods. 11 zákona č. 511/1992 Zb.
Preukazovanie doručenia písomností v daňovom konaní je povinnosťou správcu dane, a nie súdu. A správca dane doručenie daňových rozhodnutí po celý čas v daňovom konaní preukazoval § 17 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. Pozornosť odvolacieho súdu možno upriamiť aj na to, či v žalovanom prípade nejde o tzv. nulitné rozhodnutia, keďže neboli žalobcovi v daňovom konaní riadne doručené v zmysle § 30 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. Na tieto tzv. nulitné rozhodnutia sa potom podľa práva hľadí, akoby ani neboli vydané, ako keby neexistovali, pričom nemôžu vyvolávať právne účinky.
Žalobca sa domnieva, že v žalovanom prípade správne aplikoval ustanovenie § 250b ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, keď žiadal od súdu, aby žalovaným daňovým orgánom uložil povinnosť doručiť žalobcovi daňové rozhodnutia. Žalobca sa domnieva, že citované ustanovenie zákona sa vzťahuje aj na prvostupňové daňové rozhodnutia. Inak by podľa jeho názoru nemalo toto ustanovenie zmysel. Keďže do veci bolo zapojené aj Daňové riaditeľstvo SR, a vzhľadom k tomu, že táto inštitúcia má ako jediná spomedzi daňových orgánov právnu subjektivitu, žalobca žaluje v prvom rade Daňové riaditeľstvo SR a až potom v 2. rade daňový úrad, ktorého rozhodnutia boli žalobou o doručenie daňových rozhodnutí napadnuté.